Rozhovor s Michaelou Bednárovou

Stať sa módnou návrhárkou a tvoriť pod vlastnou značkou je “dream job” pre mnohé ženy (samozrejme aj mužov). Ak sa však na to pozrieme z podnikateľského hľadiska, nezdá sa táto cesta až taká jednoduchá. Niektorým sa to však podarí, vybudujú si meno, značku i popularitu. Jednou z nich je aj Michaela Bednárová, známa slovenská módna dizajnérka, ktorá nám poskytla rozhovor a poodhalila ako vyzerá jej práca aj aká je konkurencia.

Michaela je ideálnym príkladom ženy odhodlanej ísť za svojim snom a nerobiť pritom ústupky. Svoju značku Puojd si založila takmer hneď po skončení štúdia na VŠVU a pracovnej stáži vo Fínsku a od vtedy sa venuje výhradne vlastnej tvorbe. Jej modely sú typické nadčasovými strihmi a výraznými vzormi, kde sa zrkadlia motívy prírody a slovenskej tradície. Okrem zaujímavých modelov tvorí Michaela aj dizajn na objednávku pre spoločnosti ako napr. Curaprox, Slovnaft, Tuli, Ecocapsule, ale aj Vyšehradský fond a Kanceláriu prezidenta SR.

1. Si známa slovenská módna návrhárka, založila si značku PUOJD, ktorá sa vyznačuje netradičnými strihmi a materiálmi. Tvoje modely sú na prvý pohľad jasne rozpoznateľné aj vďaka špecifickým vzorom látky. Návrhy na látky si robíš tiež sama, nie sú to tak trochu dve profesie v jednom? Nie je proces výroby o to komplikovanejší a aj finančne náročnejší?

Áno, to, čo si opísala je práca textilného dizajnéra (dizajn látok) a odevného dizajnéra (prevedenie do strihov). A keby to bolo len o týchto dvoch zložkách, typický slovenský dizajnér si k tomu ešte musí sám robiť marketing, produkciu aj predaj. Módny biznis na Slovensku je veľmi odlišný od svetového, kde sa tieto potrebné práce v rámci odevnej značky rozdeľujú medzi tím profesionálov. Možno znie komplikovane, že jedna osoba robí viacero vecí, avšak prináša to slobodu v rozhodovaní a ak sa bavíme o financiách, omnoho náročnejšie by bolo vybudovať všetky tieto pracovné pozície s adekvátnym platom. Ak človek nechce robiť veľkovýrobu, je veľmi náročné zamestnať čo i len jedného človeka.

2. Myslíš si, že je náročné pre ženu začať podnikať? Bolo pre Teba ťažké rozhodnúť sa, že sa chceš živiť módou a založiť si vlastnú značku? Aké boli tvoje začiatky?

Vôbec to pre mňa nebolo ťažké, lebo som to nebrala tak, že idem podnikať. Pozerala som sa na to ako na nutnosť, ktorá mi prinesie “dream job”. V časoch, keď som začínala, nebolo žiadne povedomie o dizajne a vlastne som dosť riskovala. Lenže ja som ten typ, že keď vidím problém, riešim ho a neutekám od neho. Stálo ma to, popri vlastnej tvorbe, aj veľa nadpráce v oblasti šírenia povedomia o dizajne. Som ale rada, že sme spolu s ostatnými kolegami vytvorili novej generácii aspoň trošku ľahšie podmienky pre ich štartovanie. V súčasnosti je v rámci dizajnérskych odvetví odevný dizajn jeden z najproduktívnejších a najaktívnejších.

3. O módnych návrhároch majú ľudia dvojakú, dosť protichodnú predstavu. Buď si myslia, že sú to boháči – spoločenská smotánka, alebo že sa módou nedá zarobiť ani na chlieb. Aká je realita na Slovensku? Uživí Ťa móda alebo sa venuješ ešte niečomu inému?

Pravda je samozrejme niekde uprostred. Nikto z nás nevedie fantastický život plný žúriek a bohémstva. Väčšina návrhárov sú skôr introverti a workoholici. Povolanie návrhára je sčasti o prome a von sa dávajú hlavne tie nablýskané veci. Nikto nás neodfotí o polnoci v ateliéri s mastnými vlasmi a kruhmi pod očami. Otázka uživenia sa je o tom, ako je človek šikovný a či má trošku aj cit pre podnikanie a obchod. Ja som si svoje pôsobenie upratala do dvoch oblastí. Móda je len jednou z nich. Keďže som viac textilná dizajnérka, gro Puojdu sú doplnky – darčekové predmety. Tie sa natoľko uchytili, že mávam ročne niekoľko objednávok na mieru od firiem alebo inštitúcií na vytvorenie merch produktov. Bavia ma najmä tie, ktoré reprezentujú našu krajinu, pretože to je dlhodobo moja téma.

4. Spolupracuješ aj s inými dizajnérmi a návrhármi, je táto umelecká sféra na Slovensku komunitná, alebo si sa stretla aj s nevraživosťou a konkurenčným bojom?

Aký človek je, takých ľudí počas života k sebe pritiahne. Moje najbližšie okolie je prajné, držíme si palce a rozumieme, že každý má právo na vlastný štýl, ktorý samozrejme nemusí vyhovovať každému. Väčšina mojich spoluprác vzišla z kamarátstva a vzájomných podobných tendencií v tvorbe. Neprajnosť občas zažívame iste všetci, ale netreba asi tomu venovať pozornosť. Niekedy vidím, ako sa ľudí dotýka kritika a nevedia ju prežiť. Ja o sebe viem, že mám ďaleko k dokonalosti, takže sa ma negatívne reakcie až tak nedotýkajú a ak v kritike nájdem kúsok pravdy, snažím sa z nej vyťažiť a zmeniť to v budúcej tvorbe.

5. Tvoje oblečenie nosia umelci, významné osobnosti, verejne známi ľudia. Je niekto taký pre koho by si obzvlášť rada šila?

Myslím, že moje oblečenie nie je ešte až v tak viditeľnej komunite, na tom mi ale nikdy nezáležalo. Ja si vážim každú zákazníčku, ktorej vidím iskru v očiach, keď si šaty oblečie. Keď rozmýšľam, koho by som rada obliekala, nemám na to konkrétnu odpoveď. Možno by som bola rada, keby mi pribúdali aj pánski zákazníci. Znamenalo by to, že sa naša spoločnosť opäť posunula o krôčik dopredu. Ženy máme už pomerne dosť uvedomelé v oblasti udržateľnosti. Pre mužov to zatiaľ znamená viac menej nakupovanie v sekáčoch, čo je samozrejme tiež v poriadku, avšak myslím, že aj podpora lokálnych tvorcov je v tejto problematike veľmi dôležitá.

6. Verejne vystupuješ aj ako aktivistka, zaujímaš sa o spoločenské dianie, ale aj ekologický dopad módy. Môže byť módny priemysel ekologický? Ako to vyzerá u Teba v praxi?

Na toto mám taký skeptický pohľad. Myslím si, že jednotlivec má dosah na minimum zmien, tie sa ja snažím robiť v najväčšej možnej miere. Tie ozajstné zmeny by museli urobiť veľkí hráči. A tým nemyslím, aby veľké značky iba vymenili normálny polyester za recyklovaný a zrazu sú akože v poriadku. V poriadku by bolo, keby sa nevyrábala nadprodukcia, nezneužívali sa ľudia na lacnú pracovnú silu, ktorí sa pre zlé životné podmienky dožívajú nízkeho veku a zo svojho života nemajú takmer nič… V tomto prípade by ale nemohlo tričko stáť 5 eur. Aj keby sme si predstavili sci-fi scenár a úplne každý jednotlivec by prestal nakupovať v tieto značky, ako by sa zachovali? Je to zle nastavené už tak dlho, že si túto zmenu predstaviť žiaľ neviem.

7. Podnikanie, predovšetkým v umeleckej oblasti si vyžaduje veľa času. Človek sa musí takpovediac „obracať“, ak sa chce udržať v povedomí. Ako to dokážeš spojiť so svojim osobným životom? Máš na to nejaký recept?

Ja mám veľa priestoru v živote, pretože nemám manžela a deti, takže možno nie som vhodný respondent na túto tému. Avšak viem si predstaviť, že ak to raz príde, budem to zvládať, pretože ja neviem nič nerobiť. Aj keď oddychujem, musí to byť aktívne. Je to o povahe človeka, nakoľko je náročný na seba a okolie. Čím viac od seba očakávam, tým viac toho viem zvládnuť.

8. Korona kríza bolo ťažké obdobie pre nás všetkých, ty si pohotovo zareagovala a svetlo sveta uzreli originálne rúška s tvojou potlačou. Dokonca si nahrala video návod, ako si rúško ušiť. Ako sa ale skutočne vyrovnávaš s korona krízou ako podnikateľka?

Téma rúšok prišla veľmi rýchlo pre všetkých, čo vedeli šiť. Bola to skôr pohotovosť Janky Močkovej z Denníka N, ktorá ma oslovila na spracovanie návodu. Musím ale zdôrazniť, že som nemala vôbec ambíciu zaradiť rúška do predaja. Zdalo sa mi to veľmi nevhodné zarábať na tomto nešťastí. Naopak vnímala som veľmi pozitívne iniciatívu Kto pomôže Slovensku a spolu s Lenkou Sršňovou sme ušili vyše tisíc rúšok pre nich zadarmo z materiálov, ktoré sa mi dlhodobo povaľovali v ateliéri. V tejto kríze sa ukázalo, akých skvelých ľudí mám za sebou. Okrem nezištnej pomoci s rúškami sa vynorilo aj množstvo objednávok od ľudí, ktorí nás chceli podporiť. Korona mi pomohla upratať nielen osobné vzťahy, ale uvedomila som si aj niektoré podnikateľské chyby, ktoré teraz postupne naprávam. A vďaka tomu som prvýkrát v živote vlastne v stabilnej pozícii.

9. Aké sú Tvoje plány na najbližšie obdobie, osobné aj pracovné? Pripravuješ nejaký nový dizajn, spoluprácu, projekty…

Minulý rok som mala veľmi náročný, takže som sa nechystala robiť nič nové a obrovské. Tento rok chcem poňať skôr ako zlepšovací. Chcem sa viac venovať marketingu, napraviť niektoré zastarané systémy, skvalitniť dostupnosť pre zákazníka a zlepšiť proces výroby.

10. Čo by si odkázala ženám, našim čitateľkám, ktoré sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou, ale obávajú sa, či sa uživia svojou tvorbou?

Ak človek niečo bytostne chce, tak by sa nemal sústrediť na strach.

Michaele Bednárovej ďakujeme veľmi pekne za inšpiratívny rozhovor, želáme veľa úspechov v tvorbe a podnikaní a tešíme sa na ďalšie úžasné modely.

Rozhovor: Alexandra Letko

Fotografie: archív Michaely Bednárovej